Výroba drevného uhlia

V druhej polovici 19. storočia bol na domácom i zahraničnom trhu veľký nadbytok dreva a obchod s drevom viazol. Preto sa hľadali nové možnosti využitia dreva, lepšie zužitkovanie a speňaženie. V roku 1869 bola založená píla na vodný pohon, v ktorej sa spracúvala guľatina na rezivo, vyrábali sa tu vlysy a parkety, drevené podpätky a hrabové hranoly. Neskôr, v rokoch 1880–1883, bola vybudovaná továreň na chemické spracovanie dreva suchou destiláciou v katastri obce Horné Orešany – Chemická továreň Smolenice gróf Jozef Pálffy. Výrobky (drevné uhlie, drevný lieh, octan vápenatý – kyselina octová, acetón a decht) sa predávali predovšetkým v Rakúsku, ale aj v Nemecku a Anglicku. Na domácom trhu zostávalo najmä drevné uhlie. Po zrušení suchej destilácie v roku 1966 boli retortne (kovové nádoby valcovitého tvaru, obr. 1), v ktorých sa splyňovalo drevo a zostávalo drevné uhlie, prevezené do tejto lokality Jágerka. Neskôr boli retortne nahradené kotlami novšieho typu (obr. 2).

Obr. 1. Retorné pece

Obr. 2. Pec na výrobu drevného uhlia, Jágerka 1990

Drevné uhlie sa tu vyrábalo až do roku 1988. V roku 1991 bola prevádzka zrušená, čiastočne sa zachovala len nakladacia rampa pri ceste (cca 80 m za mostom, obr. 3).

Obr. 3. Nakladacia rampa pri ceste

Lesná úzkorozchodná železnica

V období priemyselnej revolúcie v súvislosti s výstavbou železníc bolo potrebné zefektívniť prepravu tovarov. Keď v roku 1897 bola vybudovaná železničná trať z Trnavy do Smoleníc, vedenie chemickej továrne sa rozhodlo vybudovať úzkokoľajnú železnicu, ktorá by spájala továreň so železničnou stanicou Smolenice. Úzkokoľajku (rozchod 600 mm) vybudovali v rokoch 1898–1903. Viedla až do Dobrej Vody, kde sa začal roku 1898 budovať filiálny závod. Úzkokoľajná železnica spájala továreň so železničnou stanicou a s filiálnym závodom, tiež s dôležitými miestami zásob surovín (drevo, vápno, kameň) a pravdepodobne i oboma pílami (Píla 1869, Škalová 1887). Pred likvidáciou roku 1960–1961 mala spolu 70 km tratí (10 km úsek medzi továrňou a železničnou stanicou bol zrušený pravdepodobne až v roku 1966). Okrem toho (už pred rokom 1897) dopravu dreva do továrne zabezpečovali samospádové konské úzkorozchodné železnice (rozchod 760 mm, obr. 4) v celkovej dĺžke cca 40 km. Tieto trate neboli trvalé, ale sa koľajnice v krátkych dolinových úsekoch prekladali podľa toho, kde bola ťažba dreva.

Úzkokoľajku rozchodu 600 mm (obr. 5), ktorá viedla touto dolinou (Dolná Parina) z chemickej továrne na Poraj, stavali v roku 1917 talianski zajatci. Dokončená bola až v rokoch 1919–1920. V období druhej svetovej vojny bola predlžená na Huty a Kolovrátok. Zo strategických dôvodov mala byť predĺžená až do Sološnice, čo sa neuskutočnilo. Trať sa prestala používať okolo roku 1960. Zemné telesá (násypy, výkopy) železníc sú čiastočne zachované až dodnes, koľajnice (aj takmer všetky podvaly) boli odstránené (obr. 6 – 9).