Malé Karpaty sa po geologickej stránke začínajú neďaleko Bratislavy, za Dunajom ešte na rakúskom území (Hainburské vrchy) a tiahnu sa až po Nové Mesto nad Váhom, v dĺžke asi 100 km. Zaraďujú sa medzi jadrové pohoria Západných Karpát. Ich jadro je zložené zo starších, najmä prvohorných žúl a kryštalických bridlíc, ktoré majú vek okolo 400 – 350 miliónov rokov. Obal jadra tvoria horniny z obdobia druhohôr (245 – 65 miliónov rokov) – hlavne vápence a dolomity, ktoré bývajú miestami silne zvrásnené a deformované. V severnej časti Malých Karpát sú na jadre a obale nasunuté dva príkrovy – mohutné doskovité telesá, ktoré boli pri formovaní Západných Karpát tektonicky presunuté na veľké vzdialenosti. NCH Majdán prechádza jedným z nich, označovaný aj ako krížňanský príkrov. Ten má pestré horninové zloženie, preto tu možno nájsť množstvo odlišných druhov hornín na pomerne malom území. Dnešnú podobu nadobudli Malé Karpaty najmä v období mladších treťohôr (23 – 2, 6 miliónov rokov) a vo štvrtohorách (2,6 milión rokov až súčasnosť). Dôležitú úlohu pri ich formovaní hrala zlomová tektonika.

Gutensteinské vápence

V strednom triase (240 – 233 miliónov rokov) vznikali usadzovaním na obrovskej karbonátovej plošine, tmavé až čierne tzv. gutensteinské vápence a dolomity. Tvorili sa v prostredí veľmi plytkého mora, ktoré bolo vyparovaním vody značne presolené. Pôvodné vápnité čierne bahno obsahovalo organické zvyšky odumretých živočíchov a morských rastlín, preto majú vápence charakteristickú tmavú farbu. Vápence obsahujú aj stopy po anhydrite a sádrovci, ktoré vznikali vyzrážaním minerálov z vody pri vysychaní plytkých lagún. Obsahujú viaceré znaky dolomitizácie, prípadne telesá tmavých lavicovitých dolomitov. Pri odbití z horniny je cítiť charakteristický zápach po síre. Skameneliny sa v nich vyskytujú iba zriedkavo. Gutensteinské vápence sú na Slovensku veľmi rozšírené a sú často skrasovatené. Vznikla v nich napríklad Demänovská jaskyňa Slobody. Na náučnom chodníku v nich vznikli jaskyne Priehyba a Orešanská sonda.

Gutensteinský vápenec charakteristický čiernou farbou a bielymi kalcitovými žilkami vyhladený vodnou činnosťou z jaskyne Orešanská sonda. Foto: T. Lánczos

Karpatský keuper

Najvýznamnejším reprezentantom vrchného triasu (230 – 203 miliónov rokov) v krížňanskom príkrove sú horniny tzv. karpatského keuperu. Súvrstvie tvoria pestré (červené, zelené, fialové) ílovito-piesčité bridlice, striedajúce sa s polohami sivých a žltkastých masívnych dolomitov, pieskovcov či jemnozrnných zlepencov a brekcií. Najmä jemnozrnné časti hornín pochádzajú z kontinentálneho prostredia, ke prebiehala intenzívna erózia vyzdvihnutých horských masívov. Bridličnaté časti karpatského keuperu sa na povrchu veľmi často nezachovajú, pretože sa vplyvom erózie rozpadajú na veľmi malé kúsky. Možno ich identifikovať iba na základe červeného sfarbenia pôdy a občas roztrúsených pieskovcov. Azda najkrajší odkryv karpatského keuperu sa nachádza nad lúkou v blízkosti Starej Bohatej. Jednou z najcharakteristickejších hornín v súvrství sú aj výrazne pórovité, žltohnedé karbonáty, tzv. rauvaky (označované aj ako bunkovité vápence).

Bridlice a pieskovce karpatského keuperu v blízkosti Starej Bohatej. Foto: A. Lačný

Bazalty (melafýry)

I keď bazalty (v minulosti označované ako melafýry) nie sú súčasťou krížňanského príkrovu, ale chočského príkrovu, ktorý leží nad ním, nachádzame ich často v podobe ováľaných úlomkov v blízkych vodných tokoch. Boli sem transportované starými vodnými tokmi najmä z oblasti Klokoča. Bazalt je tmavá hornina sopečného pôvodu. Vyskytuje sa v spodných častiach chočského príkrovu. Mineralogicky je tvorený prevažne plagioklasmi (svetlé minerály), pyroxénmi a menším obsahom olivínu (tmavé minerály). V niektorých typoch možno nájsť dutinky, ktoré sú vlastne bublinkami po úniku plynov, ktoré vznikali pri chladnutí lávy. Niekedy sa tieto dutinky sekundárne vyplnia kremeňom, chalcedónom alebo opálom. Sopečná činnosť, ktorej odrazom sú tieto horniny sa odohrala vo vrchnom perme (asi pred 260 – 250 miliónmi rokov). Bazalt je vhodná hornina na stavebné účely. Ťaží sa aj v blízkom lome v Lošonci.

Bazalty z vodného toku na Starej Bohatej. Foto: J. Blažo.

Padlovodské vápence

Na hranici jury a kriedy, pred asi 135 miliónmi rokov vznikali vápence Padlej vody. Spoznáme ich podľa sivastej až svetlohnedej farby, často obsahujú svetlé kalcitové žily a hniezda. Aj keď na prvý pohľad nevidno žiadne skameneliny, pri pohľade cez mikroskop obsahujú vápence množstvo skamenelín. Zastúpené sú mikrospickými zvyškami mikroorganizmov ako tintinidy, ostrakódy, rádiolárie a úlomkami krinoidových článkov. Ojedinele sa vyskytujú ostne ježoviek. Vápence dostali pomenovanie podľa výskytu v blízkosti jediného občasného vodopádu v Malých Karpatoch – Padlá voda v doline Hlboča. V týchto vápencoch je napríklad vytvorená aj jaskyňa Driny. Na NCH Majdán sa v týchto vápencoch nachádza časť jaskyne na Husom stoku.

Tintinidy v hornine pod mikroskopom. Foto: A. Lačný, Padlovodský vápenec. Foto: A. Lačný

Červené hľuznaté vápence

Jedným z horninových typov vyskytujúcim sa často v oblasti, sú tzv. červené hľuznaté vápence. Pôvodne išlo o uloženiny hlbokomorského svahu, ktoré sedimentovali v období vrchnej jury (146 – 135 miliónov rokov). Pomerne dobre sú vápence odkryté v oblasti Sklenej huty, na južných svahoch a hrebeňovej časti Dlhého vrchu, či na južných svahoch Drín. Vápence obsahujú aj kremité časti, tzv. hľuzy, ktoré sa označujú aj ako rohovce. Zdrojom kremíka boli najmä kremité schránky po odumretých mikroskopických živočíchoch v morskom prostredí. Vo vápencoch je preto možné nájsť rôzne druhy skamenelín.

Červené hľuznaté vápence z Dlhého vrchu. Foto: J. Blažo

Odborné posúdenie textu realizoval RNDr. Ján Madaras, PhD. (Ústav vied o Zemi SAV).